Archeologické nálezy a výskumy postupne dopĺňajú a niekedy až dosť podstatne menia naše poznanie:  archeologickú topografiu rímskeho vojenského kastela Gerulata doteraz tvorili stály, resp.  trvalý tábor, vicus – civilná osada, pohrebiská a širšie zázemie, z ktorého bola preskúmaná villa rustica a rustikálne sídlisko. K tomuto miestopisu pribudol na území našej mestskej časti ďalší typ objektov: na dvoch miestach sme preskúmali mohutné priekopy dočasných táborov. 

Prvý tábor bol odkrytý v centre Rusoviec medzi Balkánskou ulicou a ulicou Pohraničníkov  a druhý nález, obvodová obranná priekopa dočasného tábora, sa nachádza v lokalite Tehelný hon.

Ochrana na dobytom území

Rimania najskôr budovali na území ríše len dočasné tábory. Po expanziách Cézara a Augusta bolo potrebné zabezpečiť dobyté územie. Začali teda vznikať stále tábory, ktoré boli sústredené pozdĺž hraníc. Dočasné, resp. prechodné, tiež poľné či krátkodobé vojenské tábory sa stavali na rôzne dlhý čas. Budovali sa ako ochrana vojska na cudzom území, mohli slúžiť ako oporné body pred bitkou, ako aj v prípade dlhšieho pobytu, napr. pri prezimovaní. Rímska armáda bola nútená postaviť si dočasný tábor aj po každodennom pochode. Legionári prešli denne priemerne 20 rímskych míľ, t. j. okolo 30 km a tábor si dokázali postaviť v priebehu troch až piatich hodín. Tábor musel byť vybudovaný do zotmenia, aby vojsko nebolo ohrozené. Výber vhodného miesta mali na starosť prieskumníci, ktorí dbali o bezpečnosť a dostatok dreva a vody pre ľudí a zvieratá.

Podľa presných pravidiel

Rozmery a tvar tábora boli prispôsobené počtu vojakov a terénu. Tábory boli chránené jednou alebo dvomi priekopami, s hlineným valom a palisádou, nárožia boli zaoblené. V areáli sa stavali kožené stany. Jeden stan bol určený pre 8 legionárov a mal veľkosť 39,5 x 9 m. Dôstojníci  a centurion, t. j. stotník, mali priestrannejší stan. Najskôr sa určilo miesto na stan vrchného veliteľa a od neho zememerači naznačili dve základné osi tábora, ktoré určili základnú orientáciu tábora. Os sever – juh určovala hlavnú táborovú ulicu „via principalis“. Os východ – západ určovala tzv. veliteľskú cestu, ktorá spájala príbytok veliteľa s hlavnou táborovou bránou, ktorá smerovala na východ alebo smerom k nepriateľovi. Na západnej strane tábora bola ďalšia brána, ktorá spájala tábor so zázemím.

Kto budoval tábory?           

Tábor budovali zvláštne ženijné jednotky, pričom obvykle tretina až polovina vojska strážila. Náradie a nástroje si niesol každý legionár sám. Stavebným materiálom bola hlina, drny a drevo. Vojaci podľa jednotiek hĺbili priekopy a z vykopanej zeminy vŕšili val, ktorý mohol byť spevnený palisádou. Výstavba sa riadila presnými vojenskými predpismi.  Ťažkej práce boli ušetrení príslušníci technických a zabezpečovacích práporov a, samozrejme, velitelia. „Stavbyvedúci“ priebežne kontrolovali a merali hĺbku, výšku a šírku priekop a valov.

Jaroslava Schmidtová