kanalizaciaGerulatská a Maďarská ulica sú posledné dve ulice v Rusovciach, ktoré nemali kanalizáciu. To však úplne neplatilo v časoch rozkvetu antickej Gerulaty – vtedy tu totiž kanalizácia bola a archeológovia o tom nemajú nijaké pochybnosti…

Stopy po kanalizácii z rímskej doby sme v Rusovciach našli na troch polohách. Všetky sa nachádzajú v civilnej časti Gerulaty, čo však môže súvisieť s výskumom kastela, ktorý je zatiaľ prebádaný asi iba na 15 percent (to znamená, že sa v ňom môžu skrývať ďalšie podobné nálezy). Veľké plochy striech na budovách tábora zachytávali veľké množstvo vody, ktoré bolo treba odvádzať. Slúžila na to podzemná alebo povrchová kanalizácia, ktorá bola budovaná najmä z rímskej strešnej krytiny – tegúl. V iných podobných kasteloch kanalizácia už objavená bola.

Prvý kanál bol preskúmaný v dnešnom priestore Múzea Antická Gerulata a nachádza sa severozápadne od neskoro-antickej pevnosti prezentovanej v exteriéri múzea. Je tvorený z lomového kameňa s malým podielom rímskej strešnej krytiny. Je v tesnej blízkosti stavieb, ktoré prezentujeme už ako stavby vicusu. Druhý kanál sme preskúmali pri stavbe rodinného domu na Maďarskej ulici (dom rodiny Kanovicsovcov). Nachádzala sa tu stavba s kamenným základovým murivom (murivo nesie odborný názov opus spicatum) a dvomi riadkami nadzákladového muriva, pričom k tejto stavbe patrila aj podzemná murovaná kanalizácia. Polohu tejto veľmi vzácnej stavby potvrdil aj jeden z minuloročných  výskumov na Maďarskej ulici. Tretiu polohu so zvyškami kanalizácie sme preskúmali pri stavbe rodinného domu na Irkutskej ulici (dom rodiny Klimekových) v súvislosti s výskumom stavby s podlahovým vykurovaním, tzv. hypokaustom. Severovýchodne od stavby sa nachádzal kanál, tvorený tegulami – rímskymi strešnými tehlami. Na jednej z nich bol aj kolok Gaia Valeria Constansa Karnuntského, civilného tehliara z Carnunta. Z tohto nálezu nemožno presne určiť, či išlo o podzemnú alebo povrchovú kanalizáciu, pretože sa našli len tehly spojené maltou a vrchná časť už nebola zachovaná.

Kanalizácia má dávne historické korene, nie je novovekým vynálezom. K jej rozvoju prišlo už v 8. stor. p.n.l. v perzských hornatých oblastiach, odtiaľ sa rozšírilo do sýrsko-palestínskeho priestoru, Arábie, Egypta, severnej Afriky a do Stredomoria. Ani Rimania teda nie sú jej vynálezcami. Rímske vodovody a kanalizácia však patria k najobdivuhodnejším dokladom antického stavebného umenia a inžinierstva. V mestách bol menovaný správca zásobovania vodou, tzv. curator aquarum. Antické vodovody sú gravitačným vedením  s voľnou hladinou, kde voda tečie samospádom. Priemerný spád sa pohyboval od 1,5 do 3 m/km. Problémy s terénom, vzdialenosťou, výškou a spádom riešili rímski stavitelia  vodovodnými mostmi, tunelmi, arkádami, spádovými kanálmi a kaskádami. Zákon z roku 11 n.l. prikázal zachovanie nezastavaného pásu v šírke 15 stôp (4,44 m) po oboch stranách vodovodu, vedúceho do Ríma.

Rímske vodovodné kanály boli murované. Rúrové vedenie sa používalo v tlakových úsekoch, ale aj v murovaných kanáloch. Používalo sa kamenné, terakotové a drevené potrubie; v mestských rozvodoch olovené trúbky.

Vynikajúce zásobovanie vodou vyžadovalo práve tak vynikajúcu kanalizáciu. Impluvium, vodná nádržka v átriách domov, bola napojená na podzemné nádrže. Voda z kuchýň a latrín v domoch, ktoré neboli napojené na kanalizáciu, vsakovala do zberača. Vnútornú mestskú kanalizáciu tvorila sieť podzemných alebo otvorených kanálov, ktoré ústili do rieky, močiara alebo do mora. Podzemné kanály boli vymurované, ich veľkosť sa pohybovala od 15 x 15 cm až po veľké priechodné kanály. Veľké stoky ako napr. cloaka maxima v Ríme, boli vysoké vyše 4 metrov a široké viac ako 3 m. Antická mestská kanalizácia bola vybudovaná tak ako moderná kanalizácia, t.j. odpadová voda z budov odtekala do pouličnej kanalizácie, ktorá ústila do hlavných kanálov. Posledným stupňom bol hlavný zberný kanál. Dažďová voda a voda z verejných fontán pretekala mriežkami pod zem a práve táto stále tečúca voda zaisťovala, aby v kanáloch stále tiekla voda a odpad a fekálie boli odplavované.

Jaroslava Schmidtová